Príhodky edukačňí

Autor: Štefan Vidlár | 11.8.2019 o 11:58 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  46x

Vnúčence sú Božím darom, vďakou, hlavne odmenou každodennou premenou najviac starým rodičom,   Za výchovu vlastných detí, cez hromadu starostí nestíhaš sa radostiť, až bocian odletí.    

n1

 

Vybral som sa s našim  3-ročným vnukom Viktorom pobicyklovať po požiarnej asfaltke v neďalekom borovicovom lese. Veľmi sa mu páčilo, vychutnával si  jazdu, najmä dolu kopčekom si to riadne pustil, robil riadidlami bicyklom osmičky, nohy zdvihol, prežíval bujarú jazdu a zrazu do lesného ticha obdivne zahlásil: "Ty ..ot, ale ide!" Myslel ten bicykel a bravúrnu jazdu.  Zachoval som dôstojnosť, no celú cestu domov som sa musel  v duchu rehotať. Neskôr som to žaloval synovi a ten k môjmu počudovaniu bez pohoršenia: "To nič, minule nás  riskantne predbehlo auto a malý sucho poznamenal: Do ..če, ako to predbieha!"  A to chodil,  prosím, do škôlky tak zo tri týždne...

 

n2

 

Ešťe skúrej, ftedy mňel náš najstrarší vnuk Karol tak okolo 11 rokú, spolem kukáme telku a tam scéna erotická. I došla reč na túto, pro  puberťáka čekatela, predsa len pikatňí tému. Tak, chca, nechca, jal sem sa vnukovi vysvjetlovat jak to s ploďeňím ďeťí medzi luďma choďí. Víš, Karolko, viďels ňekedy, že tvoja mladší sestra má tú šušulku, to majú šecky baby a ty zas máš teho pipíka, no a ket budeš velký a budeš mňet ženu, tak strčíš teho pipíka do její šušule a neskúr sa vám naroďí bábo. Zhrozeňe, s totálňím výrazem hnusu na mňa pozrel  s predstavú, že by mňel svojeho pipíka ňekam strkat a s velikýma obavama sa mňa opýtal, isto očekávajíc drastickú opovjeď, že jaký je to pocit? „Velice príjemný, Karolko, velice príjemný...“, zasňeňe sem odvjeťil já, spomenúc si na svoje začátky. Asi ho táto odpovjeď neuspokojila, lebo po návrate dom to večer konzultoval se svojim otcem. Ten sprdunk od syna, výčitky, že im sem jak otec ňic takého nevysvjetloval a vnukovi uš tak predčasňe a tak necitlivo, si  pamatám dodnes deň.

 

n3

 

            Moja najstarší sestra Aňička  (nech je í zem záhorácká lachká) byla na prvňím stupňi, podla mojej mínky nevalňí učitelka (šak ve Skalici neslávňe učila aj slávneho Žiga P.), no s týmto  pedagogickým výkonem si v mojich očách svoju učitelskú reputáciju velice vylepšila. Stalo sa, že x-ťáček Ferka v ňejakém citovém poblúzňeňí napísal na tabulu, že „Anča je .yča.“, s tvrdým y. I trídňí učitelka Anna M. jala sa tento morálňí poklesek ubohého žáčka disciplinárňe rešit. No, ale co tu narešíte, ket napísaný výrok mohel byt vysoko pravďivý a k temu ešťe ze života. A ftedy došla spásonosná myšlenka:

Feri, učili sme sa vybrané slova, že?

Nesmjelo prikývel.

Co myslíš, nacházá sa to neslušné slovo medzi vybranýma slovama po p?

...

Viďíš nenacházá, teda jaké i sa píše v slovje p..a?

Mjaké.

Výborňe, teda (a fčil poučeňí z krízového vývoja, keré mosí nasledovat po každém pochybeňí) nabudúce uš ňic také na tabulu aňi ňigde inde písat nebudeš a ket, tak pravopisňe správňe...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?