Spolužiaci moji

Autor: Štefan Vidlár | 13.8.2019 o 8:54 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  67x

Keby sa mi urobilo krásne, napísal bych peknú báseň. Báseň o tom, že život to sú takí ľudia, čo radi majú ťa a nesúdia.

Je to OK, je to v norme,

dávno nie sme v mladej forme.

Život sa nám rýchlo kráti,

čo Vy na to, spolužiaci?

 

Kdeže zmizli staré lásky,

na tvári máš samé vrásky.

Nepomohli drahé masti,

málo sexu, jedla strasti.

 

Na pol hlavy migréna,

v celej hučí siréna.

K tomu takmer dvesto tlaku,

rozmýšľam či skočiť z vlaku.

 

Porézne sú všetky kosti,

rozhrkaná kostra zlostí.

Krivý chrbát, stavce, kríže

oba členky bolesť líže.

 

Vymeniť dáš, nie si blbý,

z titánu sú všetky kĺby.

Za ten zákrok dnes tak všedný,

dal si eurá a nie jedny.

 

Aj tak kulháš jako „Žofre“,

o zrak ženy už len žobreš.

Výrastky, či haloxy,

neskryjú ti zlaté Doxy.

 

Tvoje družky už sú Rózy,

nezbavíš sa koksartrózy.

S Parkinsonom iná miera,

ak máš brata Alzheimera.

Kedy´s v srdci vrúcny zápal,

teraz v očiach šedý zákal.

Dioptrie, multifokál,

sedíš doma, žiaden lokál.

 

Že volá ťa Anička?

Nepočuješ, z ucha trčí hadička.

Hodíš úsmev, výraz ľúby,

„Zabudol si?“, v pohári sú všetky zuby.

 

Pýcha sveta, bujné vlasy,

boli časy, boli časy...

Miesto vlasov sivé fúzy,

a na fotkách grimasy

postrelenej zadýchanej múzy.

 

Prišli časy, chvíľka ťažká,

cit neprúdi, moč len kvapká.

Viagra, či Prostenal,

ej, starec tíško zastenal...

 

„NEštestí“ je žilka zlatá,

kto to pozná, prdy ráta,

smutne škrípu staré vráta,

„Jožin“ lezie ťažko z blata...

 

Kto má žilu, kto má smolu,

dal by vilu za riť novú.

 

Pred tou žilou črevný trakt,

že štrajkuje, to je fakt.

A na pľúcach, prisám Boh,

od cigariet dechtu smog.

 

Cievy, aj keď nie sú z kovu,

zhrdzaveli za tú dobu.

Na kolenách starec kľačí,

slabá pumpa ledva tlačí.

 

By chytil si sa za pasy,

no k sile treba bajpasy.

K moci chlapa kardiaka,

arytmia ti na draka.

 

Nepíjal si vodu pitnú,

dneska vláčiš obezitu.

Koža visí cez opasok,

behať stovku nemáš nárok.

 

Vyzeráš jak súdok dáky,

gate držia iba tráky.

Bez gatí aj bez klobúka,

podobáš sa na pavúka.

 

Nôžky tenlé, dengľavé,

ako párok po zľave.

Pupok ako lopta, balón,

druhá brada, z tuku salón.

 

Nôžky kedy´s jednej víly

teraz domov z kŕčov žily.

Pokožka jak pomaranč,

pneumatík celý ranč.

 

Na rúčkach zas hnedé fliačky,

staroby to známe značky.

A ten svadby zlatý krúžok,

v prste vrytý malý prúžok.

 

Z čoho asi rudé nosy?

Že by´s behal v zime bosý?

Duo tlak a tuhý chľast,

spôsobil tej farby rast.

 

Červený a veľký nos,

nosí predsa každý boss,

Aj bývalý kohút, kos,

krásne ženy darmo pros!

Sám keď ideš, či si v dave

vypadne ti PC v hlave,

svet sa s tebou krúti, točí,

ľuďom by si zišiel z očí.

 

Navštívil ťa diabetes,

do cukrárne, bratku, nelez!

Cholesterol dvojciferný,

škvarkom, masti nie si verný.

 

Keď sa pohne z ľadvín kameň,

možno s tebou bude Amen.

Keď zachváti bolesť žlčník,

„o iluze přijde“ básnik.

 

Na hlavu ti padá debka,

rozletieť sa ide lebka.

Pomoc hľadáš u cvokára,

starostí je plná kára.

 

Od hrôzy to kričí, vrie,

nepomáha spánky trieť.

Darmo mastíš, darmo trieš,

aj tak mladá nebudeš...

 

Tabletkami tlmíš vášne,

zaháňaš sny noci strašnej.

Aký bude scenár karu,

čo v záveti, čo do daru?

 

Dôchodca už čakať musí,

aj keď ho to trochu dusí,

na dva činy, či skôr akty,

na dôchodok a poslednej hudby takty.

A tak radosť z kraja konca,

poteš sa aj z toho zvonca,

kým zacengá vo finále,

na pohrebe, nie na bále!

 

Z vlastných skusov takto vravím,

v inom svete iné mravy.

Tam sa vydaj, tam sa bav,

starostí sa načas zbav.

 

Problém tvoj je doma desný,

nevieš rady a si v tiesni.

A na iných slnko svieti,

spadne dáždik, kvitnú kvety.

 

Tvoja pravda jako buk,

miliardám: šum a fuk.

To čo teba strašne kvári,

iným kvitne úsmev v tvári.

 

A tak zrazu v okamžiku,

vrazíš ťarche ostrú dýku.

Dušičke sa uľaví,

vonku bolesť poľaví.

 

Je to OK, je to v norme,

dávno nie sme v mladej forme.

Život sa nám rýchlo kráti,

čo Vy na to, spolužiaci?

 

Kdeže zmizli staré lásky,

na tvári máš samé vrásky.

Nepomohli drahé masti,

málo sexu, jedla strasti.

 

Na pol hlavy migréna,

v celej hučí siréna.

K tomu takmer dvesto tlaku,

rozmýšľam či skočiť z vlaku.

 

Porézne sú všetky kosti,

rozhrkaná kostra zlostí.

Krivý chrbát, stavce, kríže

oba členky bolesť líže.

 

Vymeniť dáš, nie si blbý,

z titánu sú všetky kĺby.

Za ten zákrok dnes tak všedný,

dal si eurá a nie jedny.

 

Aj tak kulháš jako „Žofre“,

o zrak ženy už len žobreš.

Výrastky, či haloxy,

neskryjú ti zlaté Doxy.

 

Tvoje družky už sú Rózy,

nezbavíš sa koksartrózy.

S Parkinsonom iná miera,

ak máš brata Alzheimera.

Kedy´s v srdci vrúcny zápal,

teraz v očiach šedý zákal.

Dioptrie, multifokál,

sedíš doma, žiaden lokál.

 

Že volá ťa Anička?

Nepočuješ, z ucha trčí hadička.

Hodíš úsmev, výraz ľúby,

„Zabudol si?“, v pohári sú všetky zuby.

 

Pýcha sveta, bujné vlasy,

boli časy, boli časy...

Miesto vlasov sivé fúzy,

a na fotkách grimasy

postrelenej zadýchanej múzy.

 

Prišli časy, chvíľka ťažká,

cit neprúdi, moč len kvapká.

Viagra, či Prostenal,

ej, starec tíško zastenal...

 

„NEštestí“ je žilka zlatá,

kto to pozná, prdy ráta,

smutne škrípu staré vráta,

„Jožin“ lezie ťažko z blata...

 

Kto má žilu, kto má smolu,

dal by vilu za riť novú.

 

Pred tou žilou črevný trakt,

že štrajkuje, to je fakt.

A na pľúcach, prisám Boh,

od cigariet dechtu smog.

 

Cievy, aj keď nie sú z kovu,

zhrdzaveli za tú dobu.

Na kolenách starec kľačí,

slabá pumpa ledva tlačí.

 

By chytil si sa za pasy,

no k sile treba bajpasy.

K moci chlapa kardiaka,

arytmia ti na draka.

 

Nepíjal si vodu pitnú,

dneska vláčiš obezitu.

Koža visí cez opasok,

behať stovku nemáš nárok.

 

Vyzeráš jak súdok dáky,

gate držia iba tráky.

Bez gatí aj bez klobúka,

podobáš sa na pavúka.

 

Nôžky tenlé, dengľavé,

ako párok po zľave.

Pupok ako lopta, balón,

druhá brada, z tuku salón.

 

Nôžky kedy´s jednej víly

teraz domov z kŕčov žily.

Pokožka jak pomaranč,

pneumatík celý ranč.

 

Na rúčkach zas hnedé fliačky,

staroby to známe značky.

A ten svadby zlatý krúžok,

v prste vrytý malý prúžok.

 

Z čoho asi rudé nosy?

Že by´s behal v zime bosý?

Duo tlak a tuhý chľast,

spôsobil tej farby rast.

 

Červený a veľký nos,

nosí predsa každý boss,

Aj bývalý kohút, kos,

krásne ženy darmo pros!

Sám keď ideš, či si v dave

vypadne ti PC v hlave,

svet sa s tebou krúti, točí,

ľuďom by si zišiel z očí.

 

Navštívil ťa diabetes,

do cukrárne, bratku, nelez!

Cholesterol dvojciferný,

škvarkom, masti nie si verný.

 

Keď sa pohne z ľadvín kameň,

možno s tebou bude Amen.

Keď zachváti bolesť žlčník,

„o iluze přijde“ básnik.

 

Na hlavu ti padá debka,

rozletieť sa ide lebka.

Pomoc hľadáš u cvokára,

starostí je plná kára.

 

Od hrôzy to kričí, vrie,

nepomáha spánky trieť.

Darmo mastíš, darmo trieš,

aj tak mladá nebudeš...

 

Tabletkami tlmíš vášne,

zaháňaš sny noci strašnej.

Aký bude scenár karu,

čo v záveti, čo do daru?

 

Dôchodca už čakať musí,

aj keď ho to trochu dusí,

na dva činy, či skôr akty,

na dôchodok a poslednej hudby takty.

 

A tak radosť z kraja konca,

poteš sa aj z toho zvonca,

kým zacengá vo finále,

na pohrebe, nie na bále!

 

Z vlastných skusov takto vravím,

v inom svete iné mravy.

Tam sa vydaj, tam sa bav,

starostí sa načas zbav.

 

Problém tvoj je doma desný,

nevieš rady a si v tiesni.

A na iných slnko svieti,

spadne dáždik, kvitnú kvety.

 

Tvoja pravda jako buk,

miliardám: šum a fuk.

To čo teba strašne kvári,

iným kvitne úsmev v tvári.

 

A tak zrazu v okamžiku,

vrazíš ťarche ostrú dýku.

Dušičke sa uľaví,

vonku bolesť poľaví.

 

Táto báseň nie je o vás,

netúžim mať u vás rováš.

Nechcem počuť nadávky,

zúčastním sa stretávky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?