Mám kamaráda, chlapa vysokého, mohutného, pracovitého, nezlomného. Se životem v ranňím kapitalizmje a v tragikomickej zúfalej demokraciji sa borí jak ví né zloďejinú, ale poccivú prácú. Jeho výrazové prostredky sú rozvážné, žádná momentálňí gulometňí kadencia hlúposťí, se sklonem reagovat aš po rozmysleňí a s určitú epickú šírkú. Dústojná postava, dústojné vyjadrováňí. No, a co sa temuto dobrému a dobromyselnému čovíčkovi prihodilo? Treba ale predtým poznamenat, že v tem časi v parlamenťe, ostatňe jak uš víc krát, ket sa to stranám a politikom hoďí, rezonovala téma poslaneckej imunity.
Bylo to dávno. On, podnikatel, sa s davem presúval po Bajkalskej ulici v Braťislavje se svojim né uš najmladším Citroenem Berlingo, v zaplňených obidvoch jízdňích pruhoch rychlosťú naštvaného slimáka, ket v okamžiku nečekaňe, bleskovo, s hamováňím pred ňím ho myšičkovým manévrem velice riskatne predbjehel honosňí terénňí auťák. Dopravňí situácia si ale právje v tej chvíli vyžádala zastaveňí obidvoch kolón. Múj kamoš neváhal, priskočil napajeďený k teréňáku, otevrel razantňe dvera a tam, k neuvjereňú, za volantem známý, vtedy aj fčil pán súdruh poslanec R. F. Múj kamarát, jak sme uš naznačili, v reakciách na momentálňí situáciju ňijak né pohotový, preskočil šecky svoje mentálňí limity a na prekvapeného zírajícího pána poslanca se spravedlivým revem vyblafel: „Jak to jezďíš, ty .okote imunitňí! a vráťíc sa do bezpečá svojeho Berlinga zúrivo napulírované dvera teréňáku s trskotem zabuchel. Osud scel a kolóny aut sa zas pohli.
Príbjech poentu nemá, ale ket nám to vzrušený vyprávjal, najvíc byl hrdý na sebja jak vtipňe a briskňe reagoval na nečekanú situáciju. To, že akurát vulgárňe urazil „váženú politickú autoritu“, ho jaksi vúbec netrápilo. Myslím, že ho to netrápí dodnes deň...
dedo Pejo