Hokejka

Autor: Štefan Vidlár | 28.8.2019 o 9:22 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  38x

Já mosím predbjehnút reťazce a o vánocách začat uš v augusce.  Mikul–Santa Mráz, vybral sa na zraz. On sa dozví tam, že kedy pújde kam.   Nepojede do islámu, tam mu prsty, hnáty zlámú. Podrežú mu krk (to byl enem frk).  

        Bežal socializmus, normalizácia bola skoro za nami, verili sme, že už pomaličky začína ten nevydarený spoločenský pokus chorľavieť. V Bratislave na Muškátovej ulici boli pekné Vianoce. Napadol sniežik, mrzlo príjemne pod nulou, frčali prázdniny. Decka spolu s rodičmi, na tom typickom strede obdĺžnikového dvora (ulice) socialistických činžiakov, na tej betónovej či asfaltovej ploche, si vytvorili klzisko. Vzhľadom na celkom slušné osvetlenie (iba o trošičku menšie ako neskôr známy prezidentský palác), klzisko šumelo a hučalo aj po zotmení.

 

K Vianociam patria stromček, svetielka, vtedy iba prskavky (žiadna pyrotechnika) a darčeky, samozrejme. Ten rok, okrem iných tej dobe primeraných darčekov, sme všetci chlapi v rodine dostali hokejky. Trebalo ich okamžite vyskúšať, netrpezlivosť najstaršieho synka Štefana, túžba po hre bola neudržateľná, v antagonistickom protiklade s mojou predstavou pohodového a pohodlného trávenia chvíľ vianočných pri dobrom jedle a vínku. A tak s istým sebazaprením a s mojou veľkou nevôľou sme sa vybrali namiesto hodovania športovať. Hokejky položili vedľa seba na hromadu a začali obúvať korčule. Už si nepamätám k čomu takému došlo, či mi chlapec od nedočkavosti tak obhrýzal uši, jednoducho napajedil som až do tej miery, že som sa rozbehol jednu otcovskú mu vylepiť. Na korčuliach mi na ľade odbehol celkom hravo, ja korpulentný tatko ešte navyše v topánkach šmýkajúc sa som akosi nestíhal. Tak v bezpečnej vzdialenosti postál a čakal na moju ďalšiu akciu. Skúsil som to znova, pre neho vďaka Bohu, s rovnakým výsledkom. Od ponižujúceho neúspechu mi adrenalín v tele značne stúpol a v hlave skrsla nepekná, pomstychtivá myšlienka. Rýchlym krokom som prišiel k odloženým hokejkám, synáčik s obavami, tušiac už môj zámer, sa opatrne priblížil.  Zobral som jednu hokejku a od neukojenej zlosti ju na kolene zlomil. Pozrúc sa víťazoslávne na nezbedníka, že aký kapitálny trest som mu za jeho správanie uštedril. Ostal som veľmi prekvapený, keď zasran namiesto očakávaného plaču sa mi do tváre z úprimnej duše rozrehotal. Asi sa dosť skoro zľutoval nad mojim nechápavým výrazom tváre a fistulovým detským hláskom zaštebotal: „Tato, to bola tá tvoja..., ha, ha, ha.“

A bolo nielen po mojej hokejke, ale aj po hneve.

dedo Pejo

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Jakuba Fila

Kašlite na vieru aj svetonázor. Klíma sa na ne pýtať nebude

Európa bez Dánska či Holandska, púšť až po Alpy.

Stĺpček šéfredaktorky

Nevyhráva najhlúpejší vtip o Gréte

Tento problém nezjemníme jazykom dúfajúc, že klimatická zmena je znesiteľnejšia ako kríza.


Už ste čítali?