Príbjech prvňí
Vybral sem sa s našim 3-ročným vňukem Viktorem pobicákovat po požárňí asfaltke v nedalekém borovicovém lesi. Velice sa mu lúbilo, vychutnával si jízdu, hlavňe dole kopečkem si to rádňe puscil, robil rajdama s bicyklem po cesce osmičky, nohy zdvihel, prežíval bujarú jízdu a zrázu do lesňího cicha obďivňe zahlásil: "Ty ..ot, ale ide!" Myslel ten bicykel a bravúrňí jízdu. Zachoval sem dústojnosc, no celú cestu dom sem sa mosel v duchu rehotat. Neskúrej sem to žaloval synovi a ten k mojemu počudováňú stojicky bez pohoršeňá: "To ňic, minule nás v Blavje riskantňe predbjehlo auto a malý „prd“ sucho poznamenal: Do ..če, jak to predbíhá!" A to chodzil, prosím, do školky enem tak ze tri týdňe...
Jáj Bože, príbjech druhý
Dnes nás navštívil najstarší syn Štefan aj s našim najmladším vnukom Viktorom, vyššie presláveným bicyklistom. O chvíľku bude mať päť rokov. Dostal od nás darčeky, hlavne rozprávkové knižky, vymaľovánky, nalepovačky, keďže doma tej modernej elektroniky a robotiky má od výmyslu sveta. Skutočne najviac ho zaujala letecká a raketová kozmická technika, ktorej obrázky sme po príslušnom prečítaní stručného opisu zariadenia, nalepovali na určené vyhľadané miesta. Došlo aj na známy nadzvukový, dnes už muzeálny „konkord“. Porozprával som mu navyše všetko, čo si spomenul o tomto fantastickom hypersonickom stroji. No a v čom je pointa príhodky. Aj keď už chodí do inej škôlky, svojej tradícii ostal verný, keď sa celkom vážne opýtal, že kam má ten k.k.t nalepiť? Zrejme toto, v našej populácii veľmi frekventované a „populárne“ slovo počul už vo svojom živote a okolí oveľa viac krát ako čudné neznáme slovo „konkord“. Čo už, pokrok nezastavíš...
Aňi tento náš najstarší synek nebyl besproblémové ďecko. Chalan, se všeckým všudy. A tak nebyla núza o rešeňí šelijakých potyček, co život s ňím donésel. Tento krát šak byl f tem neviňe. Spolužák to hodzil na známeho výmyselňíka a paňi učitelka klamárovi drukovala. Rozbjehla sa mezi mnú a ňú čulá korešpodencija se zaujímavú pojintú:
Spomienka už v hlave matná,
jedna však ma predsa máta.
Popísaná žiacka knižka,
sem tam chvála, sem tam výtka.
Korešpondencia s učkou čulá,
že by do nášho Števka sa obula?
Hájil som česť nášho mena,
ona zasa, k zlému zmena.
Po tých všetkých bum a paf,
napísal som epitaf:
„Učiteľka v prechode, syn v puberte, nemám šancu.“
A sadli sme si k večernému hrncu...
Neskôr sa chválabohu pravda predsa ukázala, Štefan síce rehabilitovaný nebol, ale pocit víťaznej pravdy ostal.
