Motto: Advokát musí klamať v záujme svojho klienta, politik v záujme svojom.
Pejo Vidlár
P o l i t i k
Politik, čo skladá slová,
aby bola veta nová.
A k tým slovám pridá notu,
zdôrazniť chce stú novotu.
Nota dlhá, krátka, nízka, hore,
piesne slov a rečí more.
Medzitým sú pauzy, medzery,
snáď mu národ uverí.
Zakryť pravdu inou krivdou,
prekryť krivdu inou pravdou,
schovať pliagu, čo človiečka súži,
na to čiarka dobre slúži.
Často hodí otáznik,
odpovedať nevie nik.
Jeden reční v Dur
a druhý v mol,
jeden reve jako túr,
druhý leje sveta bôľ.
Ruky cvičia gymnastiku,
keď skrývajú šlamastiku.
Vzácnym darom je reč očí,
čo sa skrýva pod obočím.
V chvíľach značne vypätých,
slza padá na pokyn.
Keď je „priekak“, veľa puchu,
úsmev taký, od zubov až k uchu.
Prečo, ľudia, tento rétor,
hordu slov na národ zniesol?
Jeden drahý chronometer,
neskryje ho žiaden sveter.
Druhý v ruke vzácne pero,
do vrecka by strašne chcelo.
Ďalší jachtu, motorku,
o močení báchorku.
A ten, čo pil pivo, chľast,
za volantom samý žvást.
Toto sú len drobné story,
tie tu budú a aj boli.
Politik sa v tíšku borí,
za majetky, polia, bory.
Za peniaze, za paláce,
za štátne a za málo práce.
Tučné kontá v zahraničí,
banky hádam nik nezničí.
Šperky, zlato, obrazy,
tovar, čo sa nekazí.
Politik to nahonobí,
sem tam iba s troškou zloby,
aby jeho detné deti,
strýkovia aj tetné tety,
stále žili ako VIP,
kde sú smiechy, žarty, vtip.
Nuž dobre, ale čo náš politik?
Nahromadil ako nik,
má v tom cvik, využije každý trik.
K tomu ale chýba čosi,
keď už ako páv sa nosí.
Moc a vláda jeho sveta,
na to bola, zo začiatku básne, nová veta.
Ľahko že sa šafári,
v cudzom štátnom chotári.
Vraj nezávislé súdy,
pre detváky tmáry, bludy.
Konšpiračná intriga,
na súde sa terigá.
Škoda, že tma tmavá nesvitá,
hriech furt cloní imunita.
Žandár musí pomáhať a chrániť,
a politika brániť.
Mnohý chce byť Pánom Bohom,
Chvála Bohu, skôr či neskôr býva Zbohom.
Napadá ma taký tip,
že z VIP bude isto RIP.
A tak to beží dokola,
a nás, ľudkov Božích,
stále, stále, považujú za vola...