Rodinný porcelán

Autor: Štefan Vidlár | 12.10.2019 o 9:05 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  37x

Chvíľku sme sa zahrali, na bohatých chabrali, v džungli bahna babrali, až sme všetko zbabrali. Zákony sa stále menia, nestála je každá zmena. Ťažko vyhrať karty, žolík... Kto má asi, kto má balík? Podvodník, čo zákon smolil, politik, čo...

Svojho času som sa pri podnikaní pracovne aj súkromne stretával s riaditeľom českej starorolskej porcelánky. Ako to už bolo, bývalý riadiaci káder, snažiaci sa v novej dobe o privatizáciu tejto fabričky a jej úspešné pokračovanie v sakramentsky tvrdej konkurencii. Podľa zamestnancov ale rovný chlap. Pôvodom „polovičný Slovák“ po matke z južného Slovenska, založil filiálku aj u nás, na ktorej som mal česť istý čas pracovne participovať. Pochopiteľne v začiatkoch nás pozval nás ešte len laikov na exkurziu do Karlových Varov, aby sme sa trochu zorientovali. Z mnohých zážitkov sa mi teraz žiada opísať iba jeden. O výrobe porcelánu sme vtedy veľa toho nevedeli a tak, ako asi aj mnohým iným, vyviedol zrejme obvyklú kulehu aj nám. Čerstvo oholení, navoňavkovaní, v čiernych nových oblekoch, v bielych košielkach a s nóbl kravatami vyštafírovaní, s blyštiacimi sa čiernymi topánkami sme euforicky očakávali nejaké super manažérske prijatie, možno aj s muzikou a s červeným koberčekom!  Na ja, direktor po úvodných oficialitách zavolal svojho vedúceho, že aby nám do detailov ukázal celú prevádzku. Už začínate možno šípiť, že taká výroba sa začína v super zaprášenom prostredí a halách s, na prášok rozomletým, kaolínom. Technologický výklad bol isto zaujímavý, no naša vizáž sa postupom času a pribúdajúcich krokov menila od spodnej časti nôh na pracovný odev mlynárskych učňov. Tomu prachu uniknúť bolo nemožné a jeho striasanie z tmavých nohavíc práve naopak pôsobilo víriacim sa kaolínovým prachom silno kontraproduktívne. Úškrny nášho sprievodcu, opatrne našľapujúc mimo najhrubšie vrstvy prachu, sme si v tom čase veľmi od zlosti asi ani nevšímali. A tak sme podráždení postupne prechádzali jednotlivé fázy výroby,  prešli napr. cez maliareň, kde veľmi šikovné panie a slečny kreslili skutočne pekné vzory na niektoré až umelecké diela. 

 Prečo sa zastavujem práve pri tejto etape?  Totiž u jedného stolčeku pracovalo umelecké dielo samo. Krásna žena, krv a mlieko, do eroticky šteklivého drdola vyviazané vlasy, na obnaženom krku tie jemné kučery za uškami, s očarujúcim úsmevom a spevavo intonovanými odpoveďami na naše otázky. Sám stvoriteľ by sa pochválil. Ako v omámení sme odchádzali z tejto dielne. Ďalšiu časť exkurzie preskočím, aby som opísal hlavnú pointu tejto story. Rozjarený direktor, vidiac ním očakávanú premenu našich tmavých image na nie potomkov drotárov, či bačov, ale už spomínaných mlynárov, sa ma spýtal, že čo sa mi na prehliadke páčilo najviac. Sprvu nasrdený mu hovorím, že čo sa mi nepáčilo, a to minimum automatizácie, keďže práve z toho fachu pochádza moja profesia. Ale predsa, keď sme už u tej prevažne manuálnej práci, tak práve ten zvláštny subjekt tam v opísanom rohu dielne. Direktor pochopiteľne očakával, že opíšem nejaký výrobok, či výrobky, ktorých vznik detailne od začiatku až do konca poznal. Preto nechápal, trápna atmosféra hustla (takto ponížiť najvyššieho vedúceho pred podriadenými?!?), až za úškrnov teraz nás a pretiahnutej kyslej tváre pána sprievodcu som mu konečne situáciu vysvetlil. Napokon veď išlo aj tak o rodinný porcelán a striebro... Zobral to športovo, boli sme si kvit a v budúcnosti sa z nás stali veľmi dobrí priatelia.

 

dedo Pejo

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Po 89 sme zanedbali reformu hláv ľudí

O Novembri 89 s jednou z hlavných tvárí.


Už ste čítali?