Píšem veršík mojej pani,
snáď ju z toho nič nezraní.
Pri čítaní tejto „básne“,
nech prežíva chvíle krásne.
Za tie roky za ten čas
sniežik zavial pleš aj vlas.
So starobou padol tieň,
úsmev zasa pokryl srieň.
S vekom prišli kilá, málo sily
aj tak sme si pekne žili.
Kedy´s bol som junák mladý
pekné boli ta jej vnady.
V mladi srdce silno buší,
výbuch v gatiach, ten ohluší,
nie na púšti ani v buši,
časom zaznel súzvuk duší.
Jej tak duša prekrásna
vedela ma poláskať.
Obetavosť pre rodinu,
pracovitosť nemá chybu.
Žena hodná rešpektu,
v ústraní bez afektu.
Mamka hodná úcty,
nevyvážia
zlaťákov dva tucty.
Bez myšlienok a bez slova,
tichý súlad medzi dvoma.
V idilke však ťažil šrám,
sexom by som trhal trám.
Bez vášne bola potvora
utekal som z pitvora,
a keď prišla pokora
vrátil som sa do dvora.
Chlap je lovec, hlavne samec,
nevďačník a krutý dravec.
Žena sestra zdravotná a materstvom tehotná.
Starostlivosť opatera, nie tak veľmi red lights diera.
Nemali sme deti,
narodil sa synček tretí.
Chovala ich celé veky
podávala lásku, lieky.
Za to chlapci bez výhrady,
dajú za ňu všetky hrady.
Už sú chlapi ako z buku,
podal som si s nimi ruku.
Sem tam padne dáka facka,
slová silné, len tak plieska.
Ako čas ten stále letí,
teraz sú tu detné deti.
Krásne naše detváky,
joj život, taký si ty prikrátky!
V spoločnosti prišla zmena,
prišli prachy, prišli léna.
Kariéra o život
som najlepší, som pivot.
Také plány Pán Boh strestal,
prekazil mi čudné pestvá,
zmizli pózy, zmizli gestá.
Peniaze čo Boh mi dal,
ako s nimi naložím,
veľmi tíško zas mi vzal,
či sa nevzdám, položím?
(Riadne tomu pomohlo
bol som veľké nemehlo.)
Zabudnuté hodnoty,
pre premieru roboty,
ťažia moje svedomie,
bolo správne, abo nie?
Osud dal mi slušnú ranu,
pokúšam sa o záchranu,
snáď dožijem druhej šance
a zas budú plné rance.
A keď nie, nevadí,
v nebi sa to zahladí.
Potomok môj, dobre vedz,
spravodlivosť drahá vec.
Chorôbky i starosti,
niet peňazí, niet radosti,
nie sú love, nie je láska,
už ma láska nepoláska.
A tak kladiem otázku,
vzťah náš visí na vlásku,
ako ďalej, dedáčku?
V kráse žitia hľadaj ďalej,
život nie je rovná alej.
Spomeň na tú mladosť skvelú,
keď mal život farbu bielu,
keď žiarilo na ťa slnko,
keď v potôčiku čosi žblnklo.
Stále nosíš úctu k žene,
k manželke a svojej pani,
hlaď ju slovom, aj dlaňami!
(Tú devízu nezoženieš.)
Naveky až do smrti,
čo ti krkom zakrúti.
Pestuj vzťah jak záhon kvetu,
čulú myseľ, veľa smiechu.
Jej - tvoj kŕdeľ krásnych detí,
ten si svetom diaľ poletí.
A s ním hádam spomienka,
na babku i na dedka.
To je záver, to je vsjo,
s Pánom Bohom, Marusjo!
Odvrhli ma múzy víly,
daj si jogurt, doplň sily!
Budeš dedko čulý, vrtký,
sem tam prdky, žiadne trtky.
Asi jej to nevadí,
už sa so mnou nevadí.
Nelehávam pri jej boku,
zahrýzla sa do sudoku.
Riťkou vrtí v kuchyni,
pôžitok môj jediný.
Keď sa zohne s metlou k zemi,
zadný pohľad, som jak v nebi.
Stačí pohľad, okamžik,
zmizne smútok, zmizne tik.
Ľahko ísť je
so ženičkou hen do raja,
keď je mocne,
keď si frája.
Teraz s fúzmi a aj s bradou,
riaď sa, dedko, starou radou.
Spomienky a slanina,
budú tvoja rodina.
dedo Pejo, dlhodobo zamilovaný do Vierušky, že jo