Jak sa na Záhorí vyskytla černá puma a aj leopard

Autor: Štefan Vidlár | 2.1.2020 o 9:58 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  52x

                  Toto je pohádka pred spaňím, kerú sem  sám vymyslel a  výňimečňe vyprávjal svojemu vnukovi. Hmm, víte kolik je ftipú o Záhorákoch? Né? Žádný, šecko je pravda...

 

 

 

Máme na prázdninách najmladšího vnuka Viktora. Nevím, co mňa to popadlo, asi ešťe v dobrej nálaďe po fčerajším Silvestri, aj ket obyčajňe túto aktivitu vykonává stará mama, jal sem sa mu mimorádňe povyprávjat pred spaňím pohádku. Doma máme dvoch kocúrú – jako by ich jedna maci mala, staršího černého Mura, s malým bílým odznáčkem na hrudi, kerého pracovňe volám Kulifaj a mladšího žíhaného Tigríka, kerého enem já volám nevím proč Búbelaj. A teda v prítmí izbičky zatajeným huasem ríkám vnúčkovi:

Víš, Viki, títo naši dvá kocúri sa vybrali na výlet do nedalekého záhoráckého borovicového lesa a tam f tem vojenském prostori nakonec zablúzili. Ňejak v strachu prenocovali, šak u nás sú to vícej méňej indóroví kocúri bes skautského výcviku, vjedzá akorát tak „mrouskat“ kočky po dzedziňe,  a teda ráno sa pobrali hledat cestu naspátek  dom. No a pobúdzili ešče vícej a aj celkom slušňe vyhládli. Žádné pjekňe neservírované do misek masové dobroty z našeho humna od starej mamy, enem mach a suché líscí. Ale preca, mačací Perún stál pri ňich. Naďabili na krásné, bes červú, exemplárňe vytáhnuté a vyfarbené hríby. Presňe ty, co na Záhorí rostú ešťe furt od výbuchu Černobylu. Dobre sa nafutrovali, zapili vodičkú z jazérek, pospinkali si a tak to išlo ňekolik dňí a nocí dokola. Na ja, ale zrázu stal sa zázrak. Kulifaj vyrostel do krásy nádhernej ščíhlej černej seňickej pumy a Búbelaj, jak šibnucím jedného čarovňího Svatoplukového prútu po rozebraňí teho zvazku, sa zmňeňil na krásného elegantňího leoparda. A tak títo dvá ščastlivci zahájili novú etapu svojeho mačacího života na Záhorí, vúbec neberúc ohled na smútek starej mamy. Túlali sa spokojne po šumících borinách a lučinách, ale uš k nevelikej radosci pytlákú, lovíc pritem  srny, jeleňe, daniele, muflóny, zajíce, vyhodzené korytnačky bratislavskýma pašťekárama, téš bažanty a odhodzené desáté navščevňíkama tehoto hubárského edenu. Aj inším. Pochopitelňe, sem tam ich záhledel, asi nevjeríc svojim dioptrickým očám,  ňejaký ten ňimród, pytlák, či hubár z Prešporku. Spolem alebo aj osobitňe, i tak, i tak še da. A zvjesci o ňich, aj všelijaké špekulácie, konšpirácije a fabulácije sa dostali nakonec na verejnosť, téš preňikli aj do verejnoprávňí TV. Bohužel, dofčilkaj sa ich ale ňikomu nepodarilo odchycit a domestifikovat v ňejakém výchovňe - nápravňím ZOO zarídzeňí. Tak.

A co nakonec? Ále,  našli sme na jedném stromňe visat mačací chvosť a tejto pohádce je uš tak akorát dosť.

Sem rád, že sa mi to podarilo uš dopísat, lebo stará mama ešťe v tejto chvíli štandardňíma postupama uspává velice, od mojeho nekonvenčňího vyprávjaňá, excitovaného vnúčka.  Abych to neschytal, idu radši spat aj já. Dobrú noc!

dedo Pejo

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Popierači holokaustu a obchodníci s nenávisťou sa učia predstierať, že nie sú fašisti

Veľké tragédie sa začali v jazyku.

Proces sa blíži ku koncu a znalci potvrdzujú antedatovanie

Kočnerov podpis údajne z roku 2001 je v skutočnosti oveľa mladší.


Už ste čítali?