Domovina

Autor: Štefan Vidlár | 17.1.2020 o 12:47 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  112x

Raz ma vyhľadal v Nemecku žijúci slovenský emigrant ešte z povojnovej vlny emigrácie, už postarší pán penzijného veku, sivovlasý, s vráskami poznačenou tvárou a evidentne žiadny boháč, aby sme si večer sadli na kus reči.

Z vnútra hlodá jaký´s hlas,

nemáš domof, nemáš vlasť?

Žiješ v cuzí domoviňe,

gdo je temu, gdo na viňe?

 

Ket´s byu muadý, utékel´s pret bídú,

s vervú písal´s bílú krídú.

Nechal´s známých, het ot rodziny,

popretŕhal´s šecko tak za pú hodziny.

 

Život zbjehel jako voda,

bilancuješ, co byl zisk a co škoda.

Dovolenky, auta, byty,

f telúčku byl´s, furt aj sýtý.

 

Dobre ale, ten blahobyt neňi šecko,

prijali tebja a aj tvoje ďecko?

Nebyl ´s trochu s kola ven,

s podobnýma v styku len?

 

Stotožňil´s sa´s s novým mravem,

kráčal´s sám, či splynul´s s davem?

Já nevím, já ci aňi nepovím,

já sem doma vypil ťisíc vín.

 

Doma kvitli moje stromy,

ovocí aj skromné domy.

Ket pršalo, svícilo, sňežilo či fúkalo,

ket škaredé, či pjekné sa nám núkalo.

 

Doma bylo vždycky doma,

neznásobíš exil troma.

Tu sú tvoje kmeň aj listy,

koreňe, plod, vjer mi, to su si istý.

 

Pejo Vidlár

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?