V Peťerburgu

Autor: Štefan Vidlár | 28.1.2020 o 16:33 | Karma článku: 1,18 | Prečítané:  111x

Nech nám neňi VOSR, celkom v paži, celkom osr...! Jedna pecka s Auróry a celý svjet to spotvorí.   Leňin, Brežňev, hlavňe Stalin, síli bídu, strach a zločin... A co tý naši nochsledzi, do im také poradzil?

Nie tak dávno, boli sme v Peťerburgu. Nádherné mesto, miesto a výkladná skriňa gaspadina Voloďu. V tejto časti chcem ale spomenúť na drobný príbeh, ktorý odpovedá, ako hovorí môj nastarší syn, mojej kovbojskej povahe. Neďaleko hotela sme objavili príjemnú rodinnú gruzínsku reštauráciu. Neviem, ako teraz, ale tam a vtedy mali domáci Rusi s Gruzíncami vykopanú vojnovú sekeru, jasné, že tá ruská z rúčky ešte aj strielala a tá gruzínská mala stále tupšie a tupšie ostrie. Cítili sme sa tam veľmi dobre, opakovane tam chodili, no rodinný personál by nás mohol už aj trochu spoznať, že sme solventní, kultivovaní, nekonfliktní. Napriek tomu som mal taký pocit, že nás stále strážia a neveriacky kontrolujú. Veď cesty Božie a KGB sú nevyspytateľné... Hovorím, čo ja im vyvediem? I stalo sa. Postavil som sa za vrchstôl a spustil pjesenku:

„Ja nesavjestkij, ja toľka ruskij, ja peťerburskyj anarchist. Miňa zaňali, arestovali, patamu što ňe komuňist...“ Priatelia, z personálu v reštaurácii široko ďaleko nezostal nik. Vyparili sa, sublimovali kade ľachšie. Kšeft, nekšeft. Iba postupne plížením plazením sa do priestoru vrátili ako poslanci z bufetu do parlamentu na rokovanie do pléna. KGB, chválabohu asi v tom čase riešila iné vážnejšie problémy a my sme sa nakoniec zo zájazdu šťastlivo vrátili domov.

 

Keď sme tak prechádzali po tomto nádhernom meste, oproti spomienkam z mladosti, z minulosti, žiadny Lenin. Ani sochy, obrazy, plagáty, hesla... Tak som zisťoval, že kam sa tí všetci revolucionári podeli? A našiel som po dlhom pátraní neveľký a nevýrazný priestor na konci Nevského prospektu na Tichvinskom cintoríne, kde ten idol všetkých komunistov tú svoju sochu predsa len mať mal. Vošiel som, pozdravil a bábušky dežurnoj som sa s veľkou úctou na neho spýtal. Prikývla a naznačila mi, ktorým smerom mám kráčať. Cítil som jej pohľad aj cez tie dioptrie na svojom chrbte, tichúčko kráčala za mnou, nevidel som, iba tušil. A vážne, keď som prišiel do poslednej neveľkej miestnosti, skutočne v kúte stála ani nie dvojmetrová socha V. I. Uljanova. Obradne, pateticky a vznešene som sa postavil pre neho do pozoru, hlboko sa uklonil a pomerne nahlas skazál: Učíť sja, učíť sja, učíť sja! S rozžiarenou tvárou ako v mladosti po orgazme alebo v starobe po zjedení bravčového bôčika som sa obrátil k milej pani, ktorá vyzerala podobne. I ona úctivo a s neskrývaným obdivom skazála: Kak ty vsjo znáješ, malaďéc!

No vot i vsjo.

 

dedo Pejo

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Útočník v Nice zabil troch ľudí, viacerí sú zranení

Útočník zabíjal vo francúzskom meste Nice

Dnes píše Elena Eleková

Nie, nečaká nás sloboda s dvoma negatívnymi testami vo vrecku

To je vec, ktorú robí vláda zle: nehovorí otvorene ľuďom, čo ich čaká.


Už ste čítali?