Jak sme vykúrili Ňemcú
Byli časy, ket sme byli mlaďí, zdraví a aj bohaťí. Od dobroty sme nevyskakopvali, aňi nechoďili tancovat na led, ale lyžovat ano. A tak rás sme sa celá partija vybrali do rakúských Alp pošmýkat sa na ňejaký ten ledovec. Byl to skutečňe vydarený výlet se fšelijakýma zážitkama, napr. prvňí aj posledňí rás v živoce sem na svahu zažil echtovňí difúzňí svjetlo v hmle, z kerého sa ňekerým aš zle robilo. Ale o tem vám nescu písat. Bývali sme v príjemňím súkromňím penziónku s velice milýma staršíma domácíma. Rás na objedze sa dovalila grupa hlučňejších Ňemcú, kerí bezohledňe nehleďíc na naše stravováňí, kým im donésli objed, veselo tahali cigaretky a zadymovali aj náš prostor. Paňi domácí to bylo dosť nepríjemné, no nenašla odvahu ich upozorňit na toto preca len arogantňí prušácké správáňí. My sme dojedli a naši súsedzi jest akorát jest začali. Ftedy mi napadlo, že vlastňe já mám ze sebú škatulku cigár, keré sem dostal pri ňejakej svátečňí príležitosci. Hajde pro ňe a šeci, jak nás tam bylo asi deset, sme začali dymačit jak lokomotívy za prvňí republiky. Paňi domáci sa cicho pod fúzy enem usmívala a pomály její úsmjev a aj Ňemci zmizli v zadýmenej jedálňi. Vypadalo to s troškú nadsázky jak na požárovisku podpálenej starej budovy, kerá developerovi zavadzá v jeho biznis plánoch. Ket sa po časy kúdele cigárového dýmu rosplynuli, Ňemcú jaksi nebylo, asi sa rosplynuli téš. A tak sme my Slováci v Rakúsku vykúrili Ňemcú.
dedo Pejo
