Svojho času, keď sme ešte cestovali, ocitli sme sa v Španielsku v Alicante na krásnej piesočnej pláži San Juan. Vstup do teplučkého Baleárskeho mora je príjemne plynulý, dlhý a veľmi mierne klesajúci. Celková dĺžka pláže je okolo 7 km, ktorá je schopná v šírke tak 100 m prijať kvanta návštevníkov a hlavne návštevníčok.
Ja osobne celotýždenné alebo i viacdňové vyvaľovanie sa a leňošenie pri mori na pálivom slnku nemusím, radšej mám všakovaté poznávačky a rozmanité zážitky a prežitky, ako chytanie bronzu. No vtedy, som vyhovel pozvaniu mojej sesternice zo Švajčiarska, ktorú som za komunistov vo všetkých posudkoch a hláseniach úspešne zatĺkal. Celodennú nudu bolo potrebné nejakým spôsobom pokúsiť sa zahnať. Okrem skorého rána, kedy ľudská a strojová údržba čistila pláž od nánosov morských chalúh a tiež od „rekreačných“ pozostatkov návštevníkov, čo bol pre suchozemca interesantný pohľad. Tiež okrem večera, kedy pláž s detektormi kovov križovali dobrodruhovia - hľadači zabudnutých, či stratených zlaťíčok alebo aspoň mincí. Ale ako na to v ostatný čas? Rozhodol som sa, že budem každý deň dlhú pláž prechádzať pomaly z jedného konca na druhý koľko zájdem, po ceste sa schladím v mori a pri bufetoch a tak mi čas ubehne. Aby som sa niečím, ako – tak zmysluplným, zaujal, začal som zbierať sépiové kostičky pre naše andulky. Ale keď ich už bolo takmer pre spotrebu pol Slovenska, musel som prejsť na inú komoditu. A síce na opustené, pohodené, stratené hračky, lopatičky, vedierka, loptičky,... Tak som postupne ako škôlku vybavil náš neďaleký prenajatý byt, v ktorom sme u sesternicinej španielskej priateľky zo Švajcu bývali. Mimochodom išlo o movitú dcéru jedného z generálov ešte Frankovho režimu, ktorá si takto prilepšovala k svojmu švajčiarskemu životu.
No ale stále ešte nebol koniec dovolenky. Moje telo sa však už postupne na horúce podnebie španielskeho leta trochu aklimatizovalo, spáleninky už tak neboleli a inštinkty začali postupne z počiatočných mrákot a potu ožívať a prebúdzať sa začali aj zdravé city a pudy už nie najmladšieho, jemne prezretého chlapa. Oben ohne, hore bez v tom čase aj na tejto puritánskej playa frčalo v plnej sile, zrejme kvôli nemeckej klientele. Ako vieme, nemecké ženštiny priveľkú krásu nepobrali. Našťastie, asi aj ďalšie dámy iných národností sa nechali strhnúť frivolným protestom proti, povedzme domácemu katolíckemu útlaku. Slečinky, mladé mamičky, niektoré aj s mliečkom, rozvedené paničky, zrelé matróny a sem – tam aj starožitné exempláre čiperných vdov, tie všetky boli k dispozícii v krásnej expozícii žiariacim jasným južanským slnkom. Ohromná ponuka k preskúmaniu morfológie a anatómie tohto svetského zázraku. Keďže muži sa vraj delia na horniakov a dolniakov, ja ako dolniak som mal potrebný nadhľad a odstup na zahájenie tohto aktuálneho výskumu. Taktiež situácia ponúkala nepreberné množstvo polôh oddychujúcich obnažených ženských tiel. Veľmi rýchlo som pochopil, že svoju analýzu musím začať systematickým triedením a klasifikáciou podľa veľkosti a hlavne podľa tvaru. Až neskôr mi došlo, že víťazom je dialektická jednota veľkosti a tvaru v relatívnom vzťahu k postave, a to nielen v statickej polohe, ale hlavne v dynamických prejavoch napr. pri chôdzi, či behu, či šantení v plytkej vode mora. Vyššie harmonické kmity pôsobili najmä v proti svetle zapadajúceho slnka mimoriadne šteklivo. Navyše pružnosť a pevnosť obsahu a tvarová stabilita, či nestabilita boli jasne nezanedbateľnými posudzovanými vlastnosťami. Dôležitý sa ukázal azimut osi poprsia vzhľadom k hrudníku danej krásky. Taktiež kontaktná plôška dotyku dvojice a tak vytvorená stredová línia, najmä u väčších objemoch, si zaslúžili patričný záujem. Napr. pri pobyte v plytkej vode poskytli riave stekajúcich pramienkoch slanej vody vhodné riečisko. Pozitívnym bonusom, ktorý významne dopĺňal celkový umelecký dojem, boli bradavky a krúžok okolo nich. Tie si možno zaslúžia aj osobitné pojednanie. Keďže som bývalý vedecký pracovník, uvedomil som si, že môj výskum nemohol byť vôbec objektívny, tobôž publikovateľný, ale že bol silno väzbený na subjekt môjho „pozorovateľa“. Aké zvoliť kritériá hodnotenia, ako merať parametre, uprednostniť teoretické, či praktické metódy bádania, to všetko boli na pláži takmer neriešiteľné záležitosti. Po pravde na druhej strane, štatistická experimentálna vzorka bola viac ako dostačujúca. Subjektívne poznamenám, že rušivým prvkom na prísne vedecké sústredenie pre mňa bola prevládajúca nad ostatnými D dominantná dĺžka, t.j. tzv. tvar uhorkovitý. Až takmer šokom pôsobili prezreté „uhorky“ pomaly sa visiac transformujúce na vyplazený jazyk, prepytujem. Taktiež tvary miskovité (kávové podšálky už ani nie), či pripomínajúce budajku alebo rádiovku ma pri tomto výskume svojou technickou hodnotou priveľmi neočarili. Osobne som s potešením prijímal ako fakty do štúdie cez ping-pongové loptičky, tenisáky, hádzanárske až po futbalové balóny, tiež ešte basketbalky a až s prižmúrenými očami aj medicinbaly. Ragbyové lopty neboli to pravé makové. Konštatujem, že v tom čase bolo silikónových výplní ešte pomenej. Usudzujem tak z toho javu, že prirodzený obsah má tendenciu pri polohe tela ležiacej dámy na chrbte splacatieť. Na rozdiel od umeliny, ktorá gravitácii odoláva zjavne lepšie. Dôsledným pozorovaním som ďalej spoľahlivo vyskúmal, že poloha ženy na kolenách a rukách na zemi (napr. pri stavbe piesočného zámku deťom) je v súčinnosti s gravitačnými silami prakticky pre všetky vzorky najprívetivejšia. Ak dojem dozretých visiacich hruštičiek priveľmi nekazia iné pneumatikoidné disproporcie najmä v brušnej oblasti, potom všetka moja kritika musí byť zabudnutá.
Čo napísať nakoniec? Na pláže už dávno nechodím, no, ako vidíte, spomienky na môj amatérsky a aj žiaľ nedokončený výskum natrvalo zostali. Možno sa ale u vás niektorá z mojich argumentácií a poznania ujmú... Veď ženy sú tak krásne!
dedo Pejo