Halušky v mléčáku

Autor: Štefan Vidlár | 24.1.2021 o 13:34 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  77x

Podpisy do zbjeru   Ňegdo zbírá špaky, druhý scel by podpise, zdraví povjesí na tráky, hanbú bych já odvisel.  

 

 

Myslím, že skoro všetci poznáme pána spisovateľa, prozaika, básnika, scenáristu, kultúrnu osobnosť -  pána Petra Jaroša. A pochopiteľne jeho Tisícročnú včelu s osudmi rodiny Pichandovcov. Pamätám si, že keď bola v Bratislave premiéra rovnomenného filmu v réžii Juraja Jakubiska, tak majster stál nenápadne pri východe a po skončení produkcie sledoval bezprostredné autentické reakcie vychádzajúcich návštevníkov. Kniha i film sú excelentné a v našej kultúre zanechali nezmazateľnú stopu.

 

V tom čase bežal čas našich vysokoškolských štúdií (sedemdesiate roky minulého storočia), kedy nielen študentskou tradíciou bolo chodievať do „mléčáku“ na roh Hviezdoslavovho námestia oproti s národnému divadlu na výborné halušky s kyslým mliekom (sakra alebo s kofolou, neviem si teraz vybaviť). Fungovalo to tak, že človek si vystál rad na horúce perfektné halušky, našiel voľné miesto na tých vyvýšených stolcoch, pultoch, laviciach, kde sa konzumovalo výhradne na „stojáka“, odložil tam svoj tanier, väčšinou iba lyžicu zabalenú v servítke schoval do vrecka a do police pod pultom svoje veci, časti oblečenia a pod. (vtedy sa nám veru neukradli nič). Vrátil sa do iného výdajného radu a po obslúžení, s pitivom sa vrátil k svojmu stolíku.

 

Ten deň detto majster Jaroš, ktorého mohutnú chlapskú postavu nebolo možné ani v  trme – vrme prehliadnuť.  V tom čase tam ale údajne bolo konzumentov pomenej. A čo nevidí. Z taniera si spokojne ujedá chutné haluštičky taký pomenší, postavou a oblečením  zúboženejší pán, dnes by sme povedali, že bezdomovec. S charitatívnou dušou literáta to nezamávalo, zobral chladnokrvne lyžicu a z opačnej strany stola svojou dlhou rukou začal bez slova papať tiež. Vystrašený chlapík pozdvihol svoje smutné očká, vyčítavo sa mlčky pozrel do výšin na agresora  a rúčkou lyžice nesmelo stredom taniera urobil v hromádke halušiek demarkačnú čiaru. A opatrne pokračoval v jedení. Neviem, čo sa práve stalo, ale majster sa cez chlapíka zadíval do diaľky a tam na prázdnom stole jeho osirelý plný tanier... Čo nasledovalo ďalej sa v tejto pravdivej, či vymyslenej legende žiaľ nedochovalo.

 

dedo Pejo

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Poslanec OĽaNO Šudík: Som za odchod Matoviča, ak pôjde aj Sulík a ďalší

Poslanec Tomáš Šudík hovorí, že v klube OĽaNO sú dvaja až traja poslanci, ktorí vyslovujú kritiku.

Komentár Zuzany Kepplovej

Náš vzťah s Petrom

Premiér nás jedným statusom teleportoval do čias franských špehov a byzantských bratov.

V slovenskej koaličnej kríze sa po Putinovi objavuje už aj Orbán

Korčok rieši Sputnik V aj dvojaké občianstvo.


Už ste čítali?